Preskočiť na obsah

Východoslovenské nárečia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Východoslovenské nárečie/dialekt je aj názov jedného z nárečí rómčiny, pozri pod východoslovenský dialekt rómčiny.

Východoslovenské nárečia (iné názvy: východoslovenský dialekt, makroareál východoslovenských nárečí, východná slovenčina, východoslovenčina, východniarčina) je jeden z troch hlavných nárečových celkov slovenčiny. Týmito nárečiami sa hovorí na území bývalých žúp Spišská župa, Šarišská župa, Zemplínska župa, Abovská župa a na území časti Užskej župy. Používajú ich aj niektorí dolnozemskí Slováci.

Historicky na základe týchto nárečí vznikla kultúrna východoslovenčina.

Charakteristika

[upraviť | upraviť zdroj]

Základné znaky sú najmä:[1][2]

  • prízvuk na predposlednej slabike slova (okrem toho sprevádzaný charakteristickou intonáciou)
  • dlhé samohlásky neexistujú (volame, brazda, luka)
  • slabiky ro-, lo- na začiatku niektorých starých slovanských slov, podobne ako pri západoslovenských nárečiach (rokita, lokec)
  • samohláska e (zriedkavejšie iná samohláska) namiesto pôvodných jerov a vkladných samohlások (oves, chribet, ocec, von, viter)
  • samohláska e (v krátkych pozíciách) resp. (i)a (v dlhých pozíciách) namiesto pôvodného nosového e (dześec, peta, častka, pamiatka)
  • samohláska u namiesto ó, resp. neskôr namiesto ô (nuž, muj, hnuj, vuz)
  • namiesto slabičného r je ar/er, namiesto slabičného l je lu/ol (tvardi, śerco, slunko, molha)
  • namiesto ď, ť je c, dz (cicho, dzeci)
  • používajú sa mäkké sykavky ś a ź (suśed, źima)
  • v širokom rozsahu sa používajú spoluhlásky ľ a ň
  • podstatné mená stredného rodu mäkkých vzorov sú zakončené na -o, podobne ako pri západoslov. nárečiach (poľo, ľico, vajco)
  • genitív singulár všetkých podstatných mien ženského rodu je na -i (od ženi, z dlaňi)
  • genitív singulár podstatných mien mužského rodu zakončených na a je na -i (od gazdi)
  • plurál všetkých podstatných mien má nasledovne unifikované koncovky: v genitíve a lokáli -och (v mestoch, z mestoch, od sinoch, o ženoch), v datíve -om (ženom), v inštrumentáli -ami (bratami)
  • lokál singulár adjektívneho skloňovania je na -im (o tim dobrim dzecku)
  • budúci čas nedokonavých slovies sa alternatívne tvorí pomocou príčastia tvaru minulého času (budze robil/robila/robilo, popri: budze robic)
  • tvary pomocného slovesa byť sa často nahrádzajú osobným zámenom, ako v ruštine (ja lačni, ti nevidzel - t.j. ja som hladný, ty si nevidel)
  • všetky základné číslovky, t.j. aj od 5 vyššie, sa spájajú s nominatívom plurál počítaného objektu (dvacec koruni, pejc bačove)
  • viacero slov sa používa iba v týchto nárečiach alebo iba v týchto a západoslovenských nárečiach (napr. čisto len do východoslovenských nárečí spadajú slová hustka, hače, jarec, kuropka, ľenča, trimac, znac, zochabic, rucic a pod.)

východoslovenské nárečia:

  • západná (spišsko-šarišská a abovská) oblasť východoslovenských nárečí
  • východná (zemplínska a užská) oblasť východoslovenských nárečí

Podľa Palkoviča 1981[3]

[upraviť | upraviť zdroj]

východoslovenské nárečia:

Podľa Krajčoviča 1988

[upraviť | upraviť zdroj]

východoslovenské nárečia (makroareál východoslovenských nárečí):

Poznámka: Z = základný areál, P = pomedzný areál (=hraničný areál)

Podľa Semjanovej 1976

[upraviť | upraviť zdroj]

východoslovenské nárečia:

Podľa Atlasu slovenského jazyka I [4] a Mruškoviča 2008

[upraviť | upraviť zdroj]

východoslovenské nárečia (východoslovenský dialekt):

Podľa Štolca 1994[5]

[upraviť | upraviť zdroj]

východoslovenské nárečia:

Podľa Kačírka 2009 a slovake.eu

[upraviť | upraviť zdroj]

východoslovenské nárečia:

Podľa Ondrusa 1961[6]

[upraviť | upraviť zdroj]

východoslovenské nárečia:

Podľa Vlastivedného slovníka obcí na Slovensku

[upraviť | upraviť zdroj]

východoslovenské nárečia[7]:

Podľa Etnografického atlasu Slovenska

[upraviť | upraviť zdroj]

východoslovenské nárečia[8]:

Podľa Jána Stanislava

[upraviť | upraviť zdroj]

východoslovenské nárečia[9]:

  • spišsko-liptovské nárečia (= lučivianské nárečia)
  • spišské nárečia
  • šarišské nárečia
  • zemplínske nárečia
  • zemplínsko-užské nárečia

Príkladové texty

[upraviť | upraviť zdroj]

Spišské nárečie

[upraviť | upraviť zdroj]

Fšadzi do okola po šickich dzedzinoch še roširilo, že panove ľeju do studňoch ľudzom otravu. Ta še chlopi poschodziľi po dzedzinoch a šľi lapac panoch. Chtoreho ulapiľi, ta ho biľi až na šmerc. V Bianofci ulapiľi grofa, ta jeho ňebiľi, aľe zaz mu paľiľi nohi s horucim žeľezom. Un poťim ňemohol inakši chodzic ľem na koňu. A poťim prišľi vojaci a polapaľi šickich, co biľi panoch. Barz veľo bulo ocudzeno a v Biacofci trojo i na šmerc. Poťim jich obešiľi na Uboči, tam dze teraz kapľička.

Sotácke nárečie

[upraviť | upraviť zdroj]

Mala mji dvoch frajerou a mac ňechcyla mjä dac za toho, so ja chcyla. Moju lasku vjernu mji na vjekji zatraćila. Mala mji muža po jej voľi. Za dvacedzdva rokji byu žobrakom – tag mji ľäm śä trjias. Štyrji dźeći mji z ňim mala a šytke mji jich sama hodovala: na čorňicoch, na koźaroch, na kvjetkoch i sama mji jich šaćila. I joho mji z toho hodovala. Za dźevedź rokji mji ho karmjila zo svojima rukoma. A ćeperjka mji jich šystkjich už do parjätku dala – požyňila, poodavala a na pośľetku iśčä śä sama odavala Mam pejdźeśatpejc rokji a učära rano śčä mji korcovu źem skośila za trji hodźiny.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. východoslovenské nárečia. In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 513 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 482.
  2. slovenské nárečia. In: Malá encyklopédia Slovenska A – Ž. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1987. 664 s. S. 481 – 482.
  3. PALKOVIČ, K.: Slovenské nárečia. Príručka pre terénny výskum. Banská Bystrica: Krajské osvetové stredisko 1981. Citované v: Karpinský 2009
  4. Atlas slovenského jazyka I, str. 4 citované v: Semjanová 1976
  5. ŠTOLC, Jozef: Slovenská dialektológia. Bratislava: Veda, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1994. Citované v: Karpinský 2009
  6. ONDRUS, Pavel: Prehľad slovenskej dialektológie. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1961. Citované v: Karpinský 2009
  7. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. 1. vyd. Zväzok I. Bratislava : Veda, 1977. 526 s. S. 82.
  8. Etnografický atlas Slovenska : mapové znázornenie vývinu vybraných javov ľudovej kultúry. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1990. ISBN 80-224-0075-0. S. 7.
  9. STANISLAV, Ján. Dejiny slovenského jazyka I : Úvod a hláskoslovie. 2. dopl. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1958. 631 s. S. 277 – 285.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]