Preskočiť na obsah

Alžbeta I. (Anglicko)

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Alžbeta I.
kráľovná Anglicka a Írska
Alžbeta okolo roku 1575
Alžbeta okolo roku 1575
Alžbeta I., erb (z wikidata)
Alžbeta I., podpis (z wikidata)
Panovanie
DynastiaTudorovci
Panovanie17. november 1558 – 24. marec 1603
Korunovácia15. január 1559
PredchodcaMária I.
NástupcaJakub I.
Biografické údaje
Narodenie7. september 1533
Greenwichský palác, Greenwich, Anglicko
Úmrtie24. marec 1603 (69 rokov)
Richomondský palác, Surrey, Anglicko
Pochovanie28. apríl 1603
Westminsterské opátstvo
VierovyznanieAnglikanizmus
Rodina
OtecHenrich VIII.
MatkaAnna Boleynová
Odkazy
Projekt
Guttenberg		Alžbeta I.
(plné texty diel autora)
Spolupracuj na CommonsAlžbeta I.
(multimediálne súbory na commons)

Alžbeta I. (* 7. september 1533, Greenwich, Anglicko – † 24. marec 1603, Londýn) z dynastie Tudorovcov bola v rokoch 1558 až 1603 kráľovná Anglicka a Írska. Jej vláda bola obdobím rozkvetu umenia, ktoré sa označuje ako takzvaná alžbetínska renesancia.

Narodila sa v Greenwichi ako dcéra Henricha VIII. a Anny Boleynovej. Dostalo sa jej vynikajúceho vzdelania. Bola ovplyvnená reformistickými názormi svojich tútorov, ale vo veciach náboženstva sa naučila riadiť vlastným rozumom.

Kráľovnou sa stala 17. novembra 1558 ako dvadsaťpäťročná. V predchádzajúcich dvoch obdobiach sa striedali perzekúcie a popravy najskôr katolíkov, potom protestantov. Tento fakt nijako Anglicku neprospel a Alžbeta musela dať dokopy zahraničnú politiku a i vnútroštátne záležitosti.

Po jej boku stál jej radca William Cecil. Ten roku 1559 predložil parlamentu Nový zákon o supremácii, ktorý obnovoval panovníkovo cirkevné vodcovstvo a tiež protestantské vyznanie podľa Cranmerovej Knihy modlitieb z roku 1552. Panovník dostal titul „najvyšší správca“ anglickej cirkvi. V roku 1563 bolo schválených 39 článkov Thomasa Cranmera – základ anglikánskej doktríny – zakladajúcich sa na 42 článkoch z roku 1552. Pápež Pius V. Alžbetu v roku 1570 exkomunikoval a tá na to zareagovala odvolaním anglického veľvyslanca z Pápežského štátu. Reforma anglickej cirkvi sa dovŕšila zákonom o jednote z roku 1571, ktorý ukladal všetkým duchovným v štáte prijať 39 článkov.

Mladosť

[upraviť | upraviť zdroj]
Alžbetini rodičia Henrich VIII. a Anna Boleynová. Anna bola popravená do troch rokov od Alžbetinho narodenia.

Narodila sa 7. septembra 1533 v Greenwichskom paláci a dostala meno po svojich starých mamách Alžbete z Yorku a lady Alžbete Howardovej.[1] Bola druhým dieťaťom anglického kráľa Henricha VIII. pochádzajúcim z manželstva, ktoré prežilo detstvo. Jej matkou bola Henrichova druhá manželka Anna Boleynová. Pri narodení bola Alžbeta predpokladanou dedičkou anglického trónu. Jej staršia nevlastná sestra Mária stratila pozíciu legitímnej dedičky, pretože Henrich anuloval svoje manželstvo s Máriinou matkou Katarínou Aragónskou a oženil sa s Annou s úmyslom splodiť mužského dediča a zabezpečiť Tudorovcom nástupníctvo.[2][3] Pokrstená bola 10. septembra 1533 a jej krstnými rodičmi boli Thomas Cranmer, arcibiskup canterburský; Henry Courtenay, markíz z Exeteru; Elizabeth Staffordová, vojvodkyňa z Norfolku; a Margaret Wottonová, vdova maršalka z Dorsetu. Baldachýn nad dieťaťom niesli jej strýko George Boleyn, vikomt Rochford; John Hussey, barón Hussey zo Sleafordu; lord Thomas Howard; a William Howard, barón Howard z Effinghamu.[4]

Alžbeta mala dva roky a osem mesiacov, keď jej matku 19. mája 1536 sťali,[5] štyri mesiace po smrti Kataríny Aragónskej z prirodzených príčin. Bola vyhlásená za nemanželskú a zbavená svojho nároku na kráľovské nástupníctvo. Jedenásť dní po poprave Anny Boleynovej sa Henrich oženil s Janou Seymourovou. Kráľovná Jana zomrela nasledujúci rok krátko po narodení ich syna Eduarda, ktorý bol nespochybniteľným následníkom trónu. Alžbeta bola začlenená do domácnosti svojho nevlastného brata a pri jeho krste niesla chrisom, čiže krstnú látku.[6]

Vzácny portrét dospievajúcej Alžbety pred jej nástupom na trón, pripisovaný Williamovi Scrotsovi. Bol namaľovaný pre jej otca približne v roku 1546.

Alžbetina prvá guvernantka Margaret Bryanová o nej napísala, že bola „takým milým dieťaťom a mala také nežné podmienky, aké som v živote nezažila“.[7] Catherine Champernowneová, známejšia pod neskorším manželským menom Catherine „Kat“ Ashleyová, bola vymenovaná za Alžbetinu guvernantku v roku 1537 a zostala Alžbetinou priateľkou až do jej smrti v roku 1565. Champernowneová učila Alžbetu štyri jazyky: Francúzštinu, holandčinu, taliančinu a španielčinu.[8] V čase, keď sa jej vychovávateľom v roku 1544 stal William Grindal, Alžbeta už vedela písať po anglicky, latinsky a taliansky. Pod vedením Grindala, talentovaného a šikovného učiteľa, urobila pokrok aj vo francúzštine a gréčtine.[9] Vo veku 12 rokov dokázala preložiť náboženské dielo svojej nevlastnej matky Kataríny Parrovej Modlitby alebo rozjímania z angličtiny do taliančiny, latinčiny a francúzštiny, ktoré darovala svojmu otcovi ako novoročný dar.[10] Od svojich tínedžerských rokov a počas celého života prekladala diela mnohých klasických autorov z latinčiny a gréčtiny vrátane Cicerónovho Pro Marcello, Boetiovho De consolatione philosophiae, Plutarchovho traktátu a Tacitových Análov.[11][10] Preklad Tacita z knižnice Lambethského paláca, jeden z iba štyroch zachovaných anglických prekladov z raného novoveku, bol v roku 2019 potvrdený ako Alžbetin vlastnoručný preklad po podrobnej analýze rukopisu a papiera.[12]

Po Grindalovej smrti v roku 1548 sa Alžbeta vzdelávala u vychovávateľa svojho brata Edwarda, Rogera Aschama, sympatického učiteľa, ktorý veril, že učenie by malo byť pútavé.[13] Súčasné poznatky o jej školskej dochádzke a predčasnom ukončení štúdia pochádzajú najmä z Aschamových memoárov.[9] V čase, keď sa jej formálne vzdelávanie skončilo v roku 1550, bola jednou z najvzdelanejších žien svojej generácie.[14] Predpokladá sa, že na konci svojho života ovládala okrem spomínaných jazykov aj waleský, cornwallský, škótsky a írsky jazyk. Benátsky veľvyslanec v roku 1603 uviedol, že „ovládala [tieto] jazyky tak dôkladne, že každý z nich sa zdal byť jej rodným jazykom“.[15] Historik Mark Stoyle predpokladá, že kornčinu ju pravdepodobne naučil William Killigrew, podžupan tajnej komory a neskôr komorník štátnej pokladnice.[16]

Thomas Seymour

[upraviť | upraviť zdroj]
Alžbetin opatrovník Thomas Seymour, barón Seymour zo Sudeley, ju možno sexuálne zneužil.

Henrich VIII. zomrel v roku 1547 a Alžbetin nevlastný brat Eduard VI. sa stal kráľom ako deväťročný. Katarína Parrová, vdova po Henrichovi, sa zakrátko vydala za Thomasa Seymoura, baróna Seymoura zo Sudeley, strýka Eduarda VI. a brata lorda protektora Eduarda Seymoura, vojvodu zo Somersetu. Manželia si vzali Alžbetu na opatrovanie do svojho sídla v Chelsea. Tam Alžbeta prežila emocionálnu krízu, ktorá ju podľa niektorých historikov ovplyvnila do konca života.[17] Thomas Seymour s ňou trávil veľa času, a neskôr dokonca vstupoval do jej spálne v nočnej košeli, šteklil ju a plieskal po zadku. Vstávala skoro ráno a obklopovala sa slúžkami, aby sa vyhla jeho nevítaným ranným návštevám. Parrová sa radšej pridala k manželovi, než aby ho konfrontovala s jeho nevhodnými aktivitami. Dvakrát sa k nemu pridala pri šteklení Alžbety a raz ju držala, keď jej rozrezával čierne šaty „na tisíc kúskov“.[18] Keď ich však Parrová objavila v objatí, ukončila so Seymourom vzťah.[19] V máji 1548 bola Alžbeta poslaná preč.

Thomas Seymour napriek tomu pokračoval v intrigách, aby ovládol kráľovskú rodinu, a pokúsil sa vymenovať sa za správcu kráľovskej osoby.[20][21] Keď Parrová po pôrode 5. septembra 1548 zomrela, znovu sa začal usilovať o Alžbetu s úmyslom oženiť sa s ňou.[22] Jej guvernantka Kat Ashleyová, ktorej sa Seymour páčil, sa snažila Alžbetu presvedčiť, aby si ho vzala za manžela. Snažila sa ju presvedčiť, aby mu napísala a „potešila ho vo chvíľach zármutku“,[23] avšak Alžbeta tvrdila, že Thomas nie je smrťou jej nevlastnej matky natoľko zarmútený, aby potreboval útechu.

V januári 1549 bol Seymour zatknutý a uväznený v Toweri pre podozrenie zo sprisahania s cieľom zosadiť svojho brata Somerseta z postu protektora, vydať lady Janu Greyovú za kráľa Eduarda VI. a vziať si Alžbetu za manželku. Alžbeta žijúca v Hatfield House sa k ničomu nepriznala. Jej tvrdohlavý postoj podráždil jej vypočúvateľa Roberta Tyrwhitta, ktorý vyhlásil: „Vidím jej v tvári, že je vinná.“[24] Seymour bol sťatý 20. marca 1549.[25]

Vláda Márie I.

[upraviť | upraviť zdroj]
Mária I. a Filip, počas ktorej vlády bola Alžbeta predpokladanou dedičkou.

Eduard VI. zomrel 6. júla 1553 vo veku 15 rokov. Jeho závet ignoroval zákon o následníctve koruny z roku 1543, vylúčil Máriu aj Alžbetu z nástupníctva a namiesto toho vyhlásil za svoju dedičku lady Janu Greyovú, vnučku mladšej sestry Henricha VIII., francúzskej kráľovnej Márie Tudorovej. Tajná rada vyhlásila Janu za kráľovnú, avšak jej vláda sa rýchlo zrútila a po deviatich dňoch bola zbavená trónu. Dňa 3. augusta 1553 Mária triumfálne vstúpila do Londýna s Alžbetou po svojom boku. Prejav solidarity medzi sestrami netrval dlho. Mária, oddaná katolíčka, bola rozhodnutá potlačiť protestantskú vieru, v ktorej bola Alžbeta vychovaná, a nariadila, aby sa všetci zúčastňovali na katolíckej omši; Alžbeta sa musela navonok prispôsobiť. Máriina prvotná popularita sa vytratila v roku 1554, keď oznámila, že sa plánuje vydať za Filipa Španielskeho, syna cisára Svätej ríše rímskej Karola V. a zanieteného katolíka.[26] Nespokojnosť sa rýchlo šírila krajinou a mnohí sa na Alžbetu obracali ako na ohnisko svojho odporu voči Máriinej náboženskej politike.

V januári a februári 1554 vypuklo Wyattovo povstanie, ktoré bolo čoskoro potlačené.[27] Alžbetu predviedli pred súd, vypočúvali ju v súvislosti s jej účasťou na povstaní a 18. marca ju uväznili v Tower of London. Horlivo protestovala proti svojej nevine.[28] Hoci je nepravdepodobné, že by sa spolčila s povstalcami, je známe, že niektorí z nich sa na ňu obrátili. Máriin najbližší dôverník, veľvyslanec cisára Karola Simon Renard, tvrdil, že jej trón nebude nikdy bezpečný, kým bude Alžbeta žiť; a lord kancelár Stephen Gardiner sa usiloval o to, aby Alžbetu postavili pred súd.[29] Alžbetini stúpenci vo vláde, ako bol William Paget, barón Paget, presvedčili Máriu, aby svoju sestru ušetrila, keďže proti nej neexistovali presvedčivé dôkazy. Namiesto toho bola 22. mája prevezená z Toweru do Woodstocku, kde strávila takmer rok v domácom väzení pod dohľadom Henryho Bedingfelda. Po celej ceste ju oslavovali davy ľudí.[30]

Starý palác v Hatfield House v Hertfordshire, kde Alžbeta žila počas Máriinej vlády

Dňa 17. apríla 1555 bola povolaná na dvor, aby sa zúčastnila na posledných štádiách Máriinho zjavného tehotenstva. Ak by Mária a jej dieťa zomreli, Alžbeta by sa stala kráľovnou, ale ak by porodila zdravé dieťa, jej šance stať sa kráľovnou by sa prudko znížili. Keď sa ukázalo, že Mária nie je tehotná, nikto už neveril, že by mohla mať dieťa.[31] Alžbetino nástupníctvo sa zdalo byť isté.[32]

Kráľ Filip, ktorý nastúpil na španielsky trón v roku 1556, si uvedomil novú politickú realitu a začal sa o svoju švagrinú zaujímať. Bola lepším spojencom ako hlavná alternatíva, Mária, kráľovná Škótska, ktorá vyrástla vo Francúzsku a bola zasnúbená s francúzskym dauphinom. Keď jeho manželka v roku 1558 ochorela, Filip poslal grófa z Ferie, aby rokoval s Alžbetou. Tento rozhovor sa uskutočnil v sídle Hatfield House, kam sa vrátila žiť v októbri 1555. V októbri 1558 už Alžbeta pripravovala plány na svoju vládu. Mária uznala Alžbetu za svoju dedičku 6. novembra 1558 a Alžbeta sa stala kráľovnou, keď Mária 17. novembra zomrela.

Galéria

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ ANNE SOMERSET. Elizabeth I. [s.l.] : Anchor Books, 2003. Dostupné online. ISBN 978-0-385-72157-8. S. 4.
  2. ↑ LOADES, David. Elizabeth I: The Golden Reign of Gloriana. [s.l.] : A&C Black, 2003-03-31. Google-Books-ID: pwUXAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-903365-43-4. S. 3-5. (po anglicky)
  3. ↑ ANNE SOMERSET. Elizabeth I. [s.l.] : Anchor Books, 2003. Dostupné online. ISBN 978-0-385-72157-8. S. 4-5.
  4. ↑ DERBY, Edward Stanley Earl of. Correspondence of Edward, Third Earl of Derby, During the Years 24 to 31 Henry VIII.: Preserved in a Ms. in the Possession of Miss Pfarington, of Worden Hall. [s.l.] : Chetham society, 1890. Google-Books-ID: UJL_cFmSHGwC. Dostupné online. S. 89. (po anglicky)
  5. ↑ LOADES, David. Elizabeth I: The Golden Reign of Gloriana. [s.l.] : A&C Black, 2003-03-31. Google-Books-ID: pwUXAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-903365-43-4. S. 6-7. (po anglicky)
  6. ↑ LOADES, David. Elizabeth I: The Golden Reign of Gloriana. [s.l.] : A&C Black, 2003-03-31. Google-Books-ID: pwUXAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-903365-43-4. S. 7-8. (po anglicky)
  7. ↑ ANNE SOMERSET. Elizabeth I. [s.l.] : Anchor Books, 2003. Dostupné online. ISBN 978-0-385-72157-8. S. 11.
  8. ↑ WEIR, Alison. The Children of Henry VIII. [s.l.] : Ballantine Books, 1996. Google-Books-ID: CBkTAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-345-39118-6. S. 7. (po anglicky)
  9. ↑ a b LOADES, David. Elizabeth I: The Golden Reign of Gloriana. [s.l.] : A&C Black, 2003-03-31. Google-Books-ID: pwUXAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-903365-43-4. S. 8-10. (po anglicky)
  10. ↑ a b Book of translations reveals intellectualism of England’s powerful Queen Elizabeth I [online]. chronicle.uchicago.edu, [cit. 2024-07-24]. Dostupné online.
  11. ↑ REPORTER, Rosie McCall News. Mystery Author of Forgotten Tacitus Translation Turns Out to be Elizabeth I [online]. Newsweek, 2019-11-29, [cit. 2024-07-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  12. ↑ Elizabeth I revealed as the translator of Tacitus into English - Reuters [online]. web.archive.org, 2019-12-24, [cit. 2024-07-24]. Dostupné online. Archivované 2019-12-24 z originálu.
  13. ↑ ANNE SOMERSET. Elizabeth I. [s.l.] : Anchor Books, 2003. Dostupné online. ISBN 978-0-385-72157-8. S. 25.
  14. ↑ LOADES, David. Elizabeth I: The Golden Reign of Gloriana. [s.l.] : A&C Black, 2003-03-31. Google-Books-ID: pwUXAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-903365-43-4. S. 21. (po anglicky)
  15. ↑ Venice - April 1603 | Calendar of State Papers Relating to English Affairs in the Archives of Venice, Volume 9 (pp. 562-570) [online]. web.archive.org, 2014-04-13, [cit. 2024-07-24]. Dostupné online. Archivované 2014-04-13 z originálu.
  16. ↑ STOYLE, Mark. West Britons: Cornish Identities and the Early Modern British State. [s.l.] : University of Exeter Press, 2002. Google-Books-ID: I5FnAAAAMAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-85989-687-0. S. 220. (po anglicky)
  17. ↑ LOADES, David. Elizabeth I: The Golden Reign of Gloriana. [s.l.] : A&C Black, 2003-03-31. Google-Books-ID: pwUXAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-903365-43-4. S. 11. (po anglicky)
  18. ↑ STARKEY, David. Elizabeth: Apprenticeship. [s.l.] : Vintage, 2001. Google-Books-ID: pyLF1JiakUkC. Dostupné online. ISBN 978-0-09-928657-8. (po anglicky)
  19. ↑ LOADES, David. Elizabeth I: The Golden Reign of Gloriana. [s.l.] : A&C Black, 2003-03-31. Google-Books-ID: pwUXAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-903365-43-4. S. 14. (po anglicky)
  20. ↑ HAIGH, Christopher. Elizabeth I. [s.l.] : Longman, 1998. Google-Books-ID: ZxYXAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-582-31974-5. S. 8. (po anglicky)
  21. ↑ NEALE, J. E.. Queen Elizabeth I. [s.l.] : Penguin Group (Canada), 1990. Google-Books-ID: 8obynAEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-14-013824-5. S. 32. (po anglicky)
  22. ↑ WILLIAMS, Neville. Thomas Howard: Fourth Duke of Norfolk. [s.l.] : Barrie and Rockliff, 1964. Google-Books-ID: bVUDAAAAMAAJ. Dostupné online. ISBN 978-7-240-00976-5. S. 24. (po anglicky)
  23. ↑ WEIR, Alison. The Children of Henry VIII. [s.l.] : Ballantine Books, 1996. Google-Books-ID: CBkTAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-345-39118-6. (po anglicky)
  24. ↑ NEALE, J. E.. Queen Elizabeth I. [s.l.] : Penguin Group (Canada), 1990. Google-Books-ID: 8obynAEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-14-013824-5. S. 33. (po anglicky)
  25. ↑ Thomas Seymour, Baron Seymour | Biography & Facts | Britannica [online]. www.britannica.com, [cit. 2024-07-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  26. ↑ LOADES, David. Elizabeth I: The Golden Reign of Gloriana. [s.l.] : A&C Black, 2003-03-31. Google-Books-ID: pwUXAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-903365-43-4. S. 27. (po anglicky)
  27. ↑ NEALE, J. E.. Queen Elizabeth I. [s.l.] : Penguin Group (Canada), 1990. Google-Books-ID: 8obynAEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-14-013824-5. S. 45. (po anglicky)
  28. ↑ LOADES, David. Elizabeth I: The Golden Reign of Gloriana. [s.l.] : A&C Black, 2003-03-31. Google-Books-ID: pwUXAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-903365-43-4. S. 28. (po anglicky)
  29. ↑ ANNE SOMERSET. Elizabeth I. [s.l.] : Anchor Books, 2003. Dostupné online. ISBN 978-0-385-72157-8. S. 51.
  30. ↑ LOADES, David. Elizabeth I: The Golden Reign of Gloriana. [s.l.] : A&C Black, 2003-03-31. Google-Books-ID: pwUXAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-903365-43-4. S. 29. (po anglicky)
  31. ↑ LOADES, David. Elizabeth I: The Golden Reign of Gloriana. [s.l.] : A&C Black, 2003-03-31. Google-Books-ID: pwUXAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-903365-43-4. S. 32. (po anglicky)
  32. ↑ ANNE SOMERSET. Elizabeth I. [s.l.] : Anchor Books, 2003. Dostupné online. ISBN 978-0-385-72157-8. S. 66.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Elizabeth I na anglickej Wikipédii.


Alžbeta I.
Vladárske tituly
Predchodca
Mária I. 		Kráľovná Anglicka
17. november 1558 – 24. marec 1603 		Nástupca
Jakub I.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Alžbeta_I._(Anglicko)&oldid=7890699“