Venezuela

Venezuelská bolívarovská republika
Vlajka - Venezuela Znak - Venezuela
Národné motto: Dios y Federacion
Oficiálny názov   - Dlhý	República Bolivariana de Venezuela
- Krátky	Venezuela
Úradné jazyky	španielčina
Hlavné mesto	Caracas
Najväčšie mesto	Caracas
Hlava štátu	prezident Nicolás Maduro
Predseda vlády	prezident je aj predsedom vlády
Rozloha   - Celková   - Súš   - Voda   - % vody	33. miesto 912 050 km² 882 050 km² 30 000 km² 4,5 %
Susedia	Brazília, Guyana, Kolumbia
Počet obyvateľov   - Sčítanie 2005	43. miesto 26 479 000
Hustota obyvateľov   - Sčítanie 2005	175. miesto 29 /km²
HDP p.c. v USD (PKS)   - Stav 2005	95. miesto 6186
Vznik	5. júla 1811 vyhlásená nezávislosť od Španielska 21. novembra 1831 vyhlásená nezávislosť od Veľkej Kolumbie 30. marca uznaná
Forma štátu	federatívna republika
Mena	venezuelský bolívar fuerte
Gramotnosť	93%
Časová zóna	UTC-4:30
Štátna hymna	Gloria al Bravo Pueblo
Medzin. kód (ISO 3166-1)	VEN
Kód motorových vozidiel (OSN)	VEN
Internetová doména	.ve
Smerové telefónne číslo	+58

Jednoduchá mapa Venezuely

Venezuela, dlhý tvar: Venezuelská bolívarovská republika, je federatívna republika na severe Južnej Ameriky. Hlavným mestom je Caracas.

Venezuelu obmýva Karibské more a Atlantický oceán. Najvyšší vrch štátu (Pico Bolívar: 5 007 m n. m.) leží na severe v Andách. Jeho pásma uzatvárajú úrodné kotliny. Medzi dvoma horstvami sa rozprestiera savanami porastená nížina na náplavoch rieky Orinoko. Nachádzajú sa tam značné ložiská ropy.

Názov krajiny je po španielsky: „malé Benátky“.

Krajina je veľmi bohatá na ropu, železnú rudu, diamanty a bauxit. Pestuje sa tu káva, kakao, banány, cukrová trstina. Chová sa tu hovädzí dobytok a kozy.

Dejiny

Venezuela je podľa ústavy z roku 1961 spolkovou republikou na čele s prezidentom. Pobrežie Venezuely objavil v roku 1498 Kryštof Kolumbus na svojej tretej ceste do Ameriky. Expedíciou Španiela Alfonsa de Ojeda roku 1499 začal prieskum vnútrozemia. De Ojeda sa dostal až k Maracaibskému jezeru a krajine dal kvôli kolovým stavbám indiánskych praobyvateľov názov Venezuela (Malé Benátky).

V 16. storočí vznikli tri španielske kolónie: Venezuela (západ), Nueva Andalucia (východ) a Trinidad-Orinoco (juh). Roku 1777 sa zlúčili do generálneho kapitanátu Venezuela. Do 19. storočia bola Venezuela pod nadvládou Španielov. V 16. storočí získal na nejakú dobu právo na osídľovanie venezuelského pobrežia nemecký obchodný dom Welserov.

Nezávislosť Venezuely

Prvé povstanie venezuelských kreolov za nezávislosť pod vedením Franciska de Mirandy v roku 1806 bolo neúspešné. V roku 1810 sa pod vedením Mirandy a Simóna Bolívara začala vojna za nezávislosť. Caracaský kongres, zvolený z Bolívarovho podnetu, vyhlásil v roku 1811 nezávislosť Venezuely na Španielsku a vytvorenie republiky. Keď Španieli tuto prvú republiku potlačili, vznikla v roku 1813 druhá republika. Bolívarovi sa podarilo v auguste 1819 víťazstvom pri Boyacá definitívne oslobodiť Kolumbiu spod nadvlády Španielov a v roku 1819 vyhlásil kongres v Angosture spojenie Venezuely a Kolumbie do republiky Veľká Kolumbia. Prvým prezidentom sa stal sám Bolívar. Po vystúpení z tohoto zväzku v roku 1831 sa Venezuela stala samostatnou republikou (tretia republika). Prezidentom sa stal generál José Antonio Páez.

Vojenská vláda

Až do začiatku 20. storočia poznamenal dejiny krajiny stály boj medzi liberálmi a konzervatívcami, občianske vojny a časté zmeny vojenských diktatúr a civilných vlád. Za diktatúry generála Juana Vincenta Goméza (1908-1935) nastala relatívna stabilizácia a mierny hospodársky vzostup, vyvolaný ťažbou nafty. Pretože poľnohospodárstvo bolo kvôli ropnému priemyslu zanedbávané, zostala Venezuela odkázaná na dovoz potravín a tým sa stala závislou na amerických a britsko-holandských firmách. Armáda zostala pri moci aj po Gomézovej smrti roku 1935. Za vlády generála Eleazara Lópeza bola roku 1936 prijatá ústava zo socialistickými znakmi. V 2. svetovej vojne za vlády prezidenta Isaísa Medina Angarita podporovala Venezuela Spojencov, ale do vojny vstúpila až vo februári 1945.

V roku 1945 prevzala vládu Strana demokratickej akcie, roku 1948 bola vojenským prevratom zosadená. Po ďalšom štátnom prevrate roku 1952 sa dostal k moci plukovník Marcos Pérez Jiménez. Keď chcel v roku 1958 protiústavne presadiť svoje znovuzvolenie, vypukol generálny štrajk a ľudové povstanie, ktoré ho zosadilo. Moc prevzala provizórna vojenská vláda pod vedením admirála Wolfganga Larrazábala. Vo voľbách v decembri 1958 zvíťazil Rómulo Betancourt zo Strany demokratickej akcie. Napriek tomu že jeho voľbu podporovali ľavicové politické sily, neskôr zaviedol proti nim niektoré opatrenia. V roku 1961 vyhlásil novú ústavu, ktorá zrušila platnosť základných občianskych práv.

Návrat k demokracii

Rafael Caldera bol prvým opozičným kandidátom, ktorý sa v roku 1969 demokratickou cestou stal prezidentom. Voči ľavicovým silám uplatňoval politiku uspokojovania a pokúšal sa utlmiť ilegálne komunistické skupiny. V roku 1971 bol vo Venezuele prijatý zákon o prevode majetku všetkých ropných spoločností bez odškodnenia na štát s platnosťou od roku 1983. Exportné ceny ropy boli stále vyššie. V roku 1972 začala Venezuela budovať vlastnú flotilu ropných tankerov.

V roku 1974 sa stal prezidentom sociálny demokrat Carlos Andrés Pérez. V tom istom roku vláda zrušila koncesie amerických železorudných spoločností US Steel a Bethlehem Steel. V roku 1976 vstúpil do platnosti zákon o zoštátnení banického a ropného priemyslu, v roku 1979 zvolili prezidentom Luisa Herreru Campinsa, kandidáta Kresťanskodemokratickej strany (COPEI). Veľký únik kapitálu pri súčasnom znížení výnosov z ropného priemyslu prinútil vládu v roku 1983 uzavrieť devízový trh a na 60 dní zmraziť ceny. V marci 1983 vyhlásila vláda čiastočné moratórium na splatenie dlhov. Odmietla požiadavku Medzinárodného menového fondu (MMF), aby predložila schválený stabilizačný program s tým, že krajina nepotrebuje od fondu žiadnu finančnú pomoc. V prezidentských voľbách prekvapivo zvíťazil zo 53,4% hlasov sociálnedemokratický kandidát Jaime Lusinchi zo Strany demokratickej akcie, najväčšej opozičnej strany. Taktiež v parlamente získala Demokratická akcia väčšinu. Kandidát kresťanskodemokratickej strany obdržal len o niečo viac než 30% hlasov. Vo svojom volebnom programe Lusinchi prisľúbil vyviesť Venezuelu z hospodárskej krízy zavedením úsporného hospodárskeho programu. Krajina mala zahraničný dlh vo výške 37 mld. dolárov. V programe prezidenta Lusinchiho pokračoval od roku 1989 prezident Andrés Pérez Rodríguez, ktorý sa snažil hospodárske problémy riešiť liberalizačnými opatreniami a postupnou reprivatizáciou hospodárstva. Po oprávnenom obvinení z nezákonného obohacovania a sprenevery verejných fondov v máji 1993 rezignoval. Prísahu zložil dočasný prezident O. Lepage.

Geografia

Stredná časť krajiny je vyplnená Orinockou nížinou. Na severozápade a severe sa tiahnú horské pásma Cordillera de Mérida (5 007 m n. m.) a Cordillera de la Costa (2 596 m n. m.), juhovýchod krajiny zaujíma Guyanská vysočina s náhornými plošinami a stolovými horami (Neblina, 3 014 m n. m.; Roraima, 2 772 m n. m.).

Pobrežie je väčšinou hornaté; nížinné len na západe s veľkým Maracaibským zálivom a na východe v delte rieky Orinoko. Venezuela má veľa ostrovov; najväčší je Isla de Margarita (1 072 km2). Väčšina Venezuely patrí do povodia Orinoka (hlavné prítoky Meta, Apure, Caura, Caroni a iné.); v povodí veľa vodopádov (Salto del Ángel, 979 m, na rieke Churún je najvyšší na svete). Je tu vlhké tropické podnebie zo stálymi teplotami. Tropické pralesy pokrývajú hlavne horné povodie Orinoka, na súšach horských svahoch vždyzelené aj opadavé tropické lesy. V nížinách sa nachádza hustá savana.

Obyvateľstvo

Obyvateľstvo je zo 67% tvorené mesticmi, z 21% potomkami Európanov, z 10% potomkami Afričanov a z 2% domorodými obyvateľmi. Žije tu približne 200 000 Indiánov, zvyškov spoločenstiev, ktoré sa stále živia lovom a zberom. Obyvateľstvo je predovšetkým rímskokatolíckeho (96%) a protestantského vyznania.

Venezuela má 26 479 000 obyvateľov. Z tohoto počtu pripadá najväčšia časť na mesticov. Z čistokrvných indiánskych kmeňov, ktoré ešte na začiatku 19. storočia obývali Venezuelu. Zachovali sa, nehľadiac k zvyškom v Guayane sídliacim, len Cumangoto a Chaima. Ostatní sa zmiesili s prisťahovanými Španielmi, menej s černochmi. Títo sú jednak potomkami prepustených otrokov po zrušení otroctva roku 1856, alebo sa prisťahovali neskôr, a zaoberajú sa hospodárstvom; čistých černochov je sotva 5%. Z Európanov tu mali najväčší vplyv Španieli, hlavne Baskovia, ktorí sa pomiešali s Indiánmi. Počet cudzincov koncom 19. storočia narastal. Zo 44 000 cudzincov napočítaných roku 1894 bolo 11 000 Kolumbijčanov, 13 000 Španielov, a z zostavajúcich 19 000 pripadlo 6 100 na Angličanov (hlavne z Trinidadu), 3 700 na Holanďanov (z Curaçaa), 3 200 na Talianov, 2500 na Francúzov (z Korziky) a 1 000 na Nemcov, ktorý spolu s Angličanmi mali najväčší vplyv v krajine, držiaci vo svojich rukách obchod, cesty a bane. Úradným jazykom je španielčina. Čo sa týka zamestnania obyvateľstva, zaoberá sa z najväčšieho podielu buď poľnohospodárstvom alebo chovom dobytka. Výhradne pre domácu spotrebu sa pestujú kukurica, yucca, zemiaky, banány a cukrová trstina; ryža je takmer neznáma.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Venezuela